Neznáme armády Európy 4/12 - Vojská Republiky srbskej

16.12.2015 17:22

Aj keď sa z názvu môže zdať, že idem písať o armáde Srbska, nie je to tak. Armáda, o ktorej je tento článok, zanikla v roku 2006 keď bola pričlenená pod preorganizované Ozbrojené sily Bosny a Hercegoviny. Vojská Republiky srbskej bola armáda nie celkom samostatného štátu - Republika srbská. Štát, ktorý by ste v mapách ako samostatnú politickú entitu nenašli. Od oddelenia Bosny a Hercegoviny od Juhoslávie sa udávala ako jej časť, avšak realita bola a stále je trocha iná. Čo je to teda Republika srbská a jej vojsko (VRS)?

VRS a samotná Republika srbská vznikla v roku 1992, len pár mesiacov po tom, čo bosnianska časť parlamentu Bosny a Hercegoviny (BaH), dovtedy jedného zo štátov Juhoslávie, vyhlásila samostatnosť od Juhoslávie. BaH bola (a takpovediac stále je) krajina na vriacom kotli "Balkán", ktorej multietnickosť je jeden z divov v Európe. Len 48% jej obyvateľstva tvoria Bosniania (vierovyznaním zväčša moslimovia), okolo 38% Srbi (vierovyznaním zväčša právoslávni kresťania) a Chorváti - okolo 15% (zväčša katolícki kresťania), pričom v roku 1992 boli podľa štatistík čísla srbskej a chorvátskej populácie o niekoľko percent vyššie. V dobe keď sa od Juhoslávie BaH oddelila, zúrila v susednom Chorvátsku vojna medzi Srbmi a Chorvátmi. Podobná udalosť sa zopakovala na prelome rokov 1991/1992 v BaH. Zatiaľ čo bosnianska časť parlamentu odsúhlasila samostatnosť BaH spod Juhoslávie, srbská a v menšom počte aj chorvátska časť parlamentu samostatnosť BaH neakceptovala. Chorváti aj Srbi na popud vytvorili vlastné štátne útvary na území BaH - Chorváti štát Chorvátska republika Herceg-Bosna a Srbi štát Republika srbská - v duchu "Keď sa môže BaH oddeliť od Juhoslávie, prečo by sa Republika srbská nemohla oddeliť od BaH?". Tieto štátne útvary boli vytvorené na území tvorenom zväčša danou národnosťou. Spolu so vznikom Republiky srbskej sa datuje aj vznik samotných VRS. Tie začali bojovať približne na začiatku roku 1992, povedľa Vojsk Juhoslávie - ktoré ich výrazne dotovali výzbrojou, výstrojou aj členmi a rôznych srbských dobrovoľníckych gárd, ktoré nespadali pod vedenie VRS, úzko však s VRS spolupracovali. Spočiatku VRS vyhrávala na všetkých frontoch - ich hlavným súperom bola bosnianska armáda, bojovali taktiež proti jednotkám Chorvátskej republiky Herceg-Bosna (i keď v mnohých prípadov bojovali po ich boku proti moslimským jednotkám). Do konca roku 1993 VRS ovládala takmer 70% územia BaH. Obrat nastal po príchode zahraničných pozorovateľov do obliehaného Sarajeva - po niekoľkých delostreleckých incidentoch, pri ktorých zahynulo stovky civilistov (pri každom incidente zvlášť), prinútili letecké útoky NATO na pozície delostrelectva VRS delostrelecké jednotky k ústupu. Taktiež boli vytvorené bezpečné zóny na východe BaH - len kúsok od frontovej línie. Tieto zóny boli určené ako stredisko moslimským utečencom. Po Washingtonskej dohode, ktorá ukončila boje medzi Chorvátmi a Bosniakmi a po spojení bosnianskeho štátu a Chorvátskeho štátu Herceg-Bosna vytvorila Federáciu Bosny a Hercegoviny, sa situácie pre Republiku srbskú výrazne zhoršila. Po leteckých útokoch NATO a ofenzíve novej bosnianskej armády Republika srbská stratila približne tretinu svojho územia. Situáciu zhoršil aj nechválne známy masaker v Srebrenici - VRS na čele s generálom Ratkom Mladičom vošli do jednej z bezpečných zón (tentoraz pri Srebrenici), pričom prinútili holandský kontigent k ústupu a v meste počas bojov prišlo o život okolo 7000 ľudí (približne 1000 mesto opustili, 2000 padlo v boji, zvyšní boli zajatí alebo zabití - jednalo sa zväčša o moslimskú komunitu). Po ešte väčšom nátlaku NATO Republika srbská bola nútená podpísať Daytonskú dohodu - VRS prestala svoju bojovú činnosť, Republika srbská stratila veľkú časť svojho územia, obliehanie Sarajeva sa skončilo a v neposlednom rade sa Republika srbská stala jedna z dvoch častí novej federatívnej republiky BaH (toto územné členenie platí dodnes). VRS bola taktiež nútená zmenšiť svoje stavy a v roku 2006 bola začlenená do novej spoločnej armády BaH. Keďže VRS tvorili z väčej časti práve Srbi, neochota slúžiť pod novou bosnianskou armádou stavy VRS, ktoré vstúpili pod armádu BaH v roku 2006 boli takmer o 90% menšie, než pôvodný stav VRS z roku 1992.

VRS v celej dobe svojho pôsobenia (teda v rokoch 1992 - 2006) mala približne 80 000 mužov. Členmi VRS neboli len Srbi, najväčšou zahraničnou účasťou prispeli Rusi (približne 800 dobrovoľníkov), Gréci, Ukrajinci a Čiernohorci. Zbrane a taktiež technika pochádzali z veľkej časti práve z juhoslovanských skladov alebo priamej juhoslovanskej pomoci.

Výzbroj a technika

Najčastejšie vyskytujúcim sa tankom v službách VRS bol T-55. Vojaci VRS na ne často pridávali provizórnu gumovú ochranu s cieľom znížiť účinky protitankových rakiet. T-55 slúžil vo VRS v počte približne 200 kusov. Ďalšími strojmi bol T-72 a jeho juhoslovanský variant M84 v počte cez 70 kusov, obojživelný tank PT-76 v počte 5 kusov a dokonca T-34/85 (v Juhoslávii známy ako T-34B) v presnejšie neudanom počte. Nie je známe, či VRS disponovala aj strojmi M-18 Hellcat a M36 Slugger (fotografie z konfliktu ukazujú, že VRS ich zrejme v službe mala, pri sčítavaní techniky v roku 2001 včak stroje na zoznamoch neboli). Početnými vozidlami boli taktiež juhoslovanské BVP M80 (120 kusov), M60 (40 kusov), BOV M86 (23 kusov spolu s variantou BOV M3) a sovietske BRDM-2, MT-LB a BTR-50 v bližšie neudaných počtoch.
VRS disponovala ťaženým delostrelectvom nasledujúcich typov: 76 mm kanónom M18 (7 kusov), 90 mm kanónom M36 (7 kusov), 155 mm húfnicou M1 (1 kus), 152 mm húfnicami D20 a M84 (9 a 3 kusy), 122 mm húfnicou D30 (150 kusov), 105 mm húfnicou M56 (74 kusov), protitankovým 100 mm kanónom T12 (128 kusov), mínometmi M74, M75, M79, M52 a M69 (9, 78, 39, 17 a 8 kusov), samohybnou húfnicou 2S1 Gvozdika (24 kusov), raketovými systémami M87 Orkan (1 kus), M77 Ogaň (20 kusov), M63 Plameň (49 kusov), M71 Partizan (16 kusov), jeden kus BM-21 GRAD a 8 kusov kompletov Luna-M. Niekoľko strojov MT-LB a M60 bolo upravených ako nosiče rôznych protitankových zbraní.
Základom protileteckej výzbroje, ktorá však bola z dôvodu nepoužívania letectva Chorvátmi a Bosniakmi často používaná ako protipechotná zbraň bola československá M53 Ještěrka. Tú Srbi používali v bližšie neudanom počte. Ďalej to boli protiletecké verzie vozidla BOV M86, systém 2K12 Kub, 9K31 Strela-1, 9K35 Strela-10, S-75 Dvina, 40 mm kanón Bofors, 20 mm kanón M55, ZU-23-2, ZSU-57-2 a prenosné Igly.
Medzi základné pechotné zbrane patrila útočná puška M70 (juhoslovanský variant zbrane AKM), guľomet M72, M84 a M53 (juhoslovanský variant nemeckého MG-42), samopal M84 (juhoslovanský variant československého vz.61 Škorpión) a ostreľovacia puška M76. Medzi prenosné raketové systémy patrila M80 a M79.

Vojenské letectvo

Letectvo bolo nasadené vo vojne v Bosne len zriedka. VRS zväčša používala bojové lietadlá typu  J-22 Orao (11 kusov) a G-4 Super Galeb (1 kus) na bombardovanie tovární, málokedy ako priamy frontový bombardér. Stroje sa dostali v roku 1994 aj do konfliktu s americkými F-16, pričom americké stroje zostrelili 4 lietadlá VRS. Na výcvik VRS používala stroje Utva 75 (niekedy používané ako prieskumné lietadlo). VRS taktiež používala helikoptéry typu Mi-18 (14 kusov) a Gazelle (20 kusov).
 
Jaroslav Cabuk