Neznáme armády Európy 6/12 - Srbské vojská Krajiny

01.03.2016 10:05

Po Vojskách Republiky srbskej sa dnes pozrieme na druhú a poslednú armádu Srbov, ktorá vznikla počas vojen v bývalej Juhoslávii - na Srbské vojská Krajiny (SVK), ktoré operovali v Chorvátsku štyri roky. 

SVK boli hlavnou ozbrojenou zložkou medzinárodne neuznaného štátu Republika srbská Krajina (RSK) - štátny zväzok na území dnešného Chorvátska. RSK vznikla z troch srbských autonómnych oblastí (SAO), ktoré vznikli na území Chorvátska na prelome rokov 1990/1991. Vznikli ako odpoveď snahy Chorvátska o odtrhnutie sa od zvyšku Juhoslávie. Tri SAO (jedna na území severnej Dalmácie s hlavným mestom v Knine, druhá v západnej Slavónii s hlavným mestom v Pakraci a tretia na samotnom východe Chorvátska hraničiac so Srbskom (resp. Vojvodinou) s hlavným mestom vo Vukovare) vznikli na území obývanom prevažne Srbmi, na začiatku 90. rokov toto územie predstavovalo až 1/3 územia dnešného Chorvátska. Srbi zatarasili prístupové cesty do autonómnych oblastí pomocou bŕvn a iných klád (preto má tento akt aj označenie "Revolúcia klátov") a vytvorili si najprv dve ozbrojené zložky - prvou bola Teritoriálna obrana Krajiny (ktorá vznikla oddelením od pôvodnej Teritoriálnej obrany Chorvátska) a bola priamym predchodcom SVK, druhou zložkou predstavovala Milicija Krajine (vznikla oddelením od chorvátskej Policije - na začiatku 90. rokov bolo až 70% príslušníkov chorvátskej polície Srbi), pričom Milicija predstavovala obdobu medzi políciou a vojenskou políciou. V roku 1992 sa všetky tri autonómne oblasti spojili (resp. prvé dve, SAO východná Slavónia sa nikdy geograficky s ostatnými dvoma nespojila) a vytvorili Republiku srbskú Krajinu s hlavným mestom v Knine. SVK s výraznou podporou Juhoslovanskej ľudovej armády (JNA) začali expandovať viac do vnútrozemia Chorvátska, pričom úlohou SVK bolo "kryť" hlavné jednotky JNA, ktoré mali za cieľ dostať sa do Zagrebu a tam zvrhnúť chorvátsku vládu - z tohto plánu samotný Slobodan Milošević (vtedajší juhoslovanský prezident) upustil a pod nátlakom OSN sa JNA z oblasti v roku 1992 stiahla. Snáď najznámejšie boje v oblasti sa odohrali na jeseň v roku 1991 vo Vukovare, kedy srbské jednotky Vukovar obliehali tri mesiace, kým sa dostali do kompletne zničeného mesta. V oblasti začali od odchodu vojsk JNA pôsobiť mierové misie OSN (UNPROFOR), ktoré mali za úlohu zabrániť ďalším prípadným konfliktom. Línia bola stabilizovaná až do roku 1994, keď chorvátska armáda spustila niekoľko ofenzív, pričom v roku 1995 to boli masové ofenzívy operácia Oluja a Bljesak, vďaka ktorým chorvátska armáda obsadila celú severnú Dalmáciu aj západnú Slavóniu. Knin padol v auguste 1995 a podpísaním Erdutskej zmluvy sa skončila existencia RSK. Východná Slavónia existovala pod patronátom OSN až do roku 1998, keď bola znovu začlenená pod správu Chorvátska. Počas celej existencie RSK bola SVK pod velením generála Mile Mrkšića a jediného prezidenta RSK Milana Martića. Celú vojnú v Chorvátsku symbolizovali hlavné etnické čistky vykonávané na oboch stranách. Počas posledných chorvátskych ofenzívach Chorvátsko opustilo až 200 000 Srbov, ktorých zničené a mnohokrát ešte zamínované domy (snáď každý, ktorý už bol v Chorvátsku si cestou tam všimol obrovské množstvo zničených domov) sú smutnou pripomienkou vojny, o ktorej vie každý ale nie každý vie o tom, čo sa tam vlastne dialo.

SVK tvorilo počas jej existencie približne 60 000 členov, mnohí boli bývalými členmi JNA, ktorí rozhodli po odchode JNA z Chorvátska ďalej pôsobiť v oblasti ako členovia SVK. Vyzbrojený boli pechotnými zbraňami hlavne juhoslovanskej výroby (M70, M56, M53, ...).

Výzbroj a technika

Technika SVK pozostávala hlavne zo skladov JNA, neskôr pri odchode JNA za sebou zanechalo množstvo techniky, ktoré SVK taktiež využilo. V roku 1995 disponovali SVK 303 tankami, najpoužívanejšími boli T-55, T-72 (2 kusy), M84 (31 kusov) a disponovala dokonca niekoľkými T-34/85 (v Juhoslávii označovaný ako T-34B), SU-100, M18 Hellcat či M36 Jackson. Pechota bola krytá obrnenými vozidlami BRDM-2, BOV M86, BTR-50, M60 a BVP M80, ich presné počty nie sú známe.  
"Chuťovkou" bol obrnený vlak Krajina Ekspres (doslova Krajinský expres - jeho fotografia nižšie), ktorý na sebe niesol vežu z M18 Hellcat, tri 20 mm kanóny, jeden 57 mm raketomet, dva 120 mm mínomety a 4 guľomety rôznych ráži. Vzhľadom k nedostatku železničných tratí po celom Chorvátsku a Bosne bolo jeho bojové použitie obmedzené - stroj bojoval v Dalmácii, neskôr bol vyslaný do Bosny na pomoc bosenským Srbom, bol však poškodený moslimskými jednotkami a úplne zničený chorvátskymi - jeho vrak dodnes chátra.
Ďalej SVK disponovalo cez 500 kusov bližšie neudaných typov delostrelectva, raketometmi M63 Plamenj, M77 Oganj a 9K52 Luna. Presné počty nie sú známe, počas konfliktu nebola organizácia SVK moc kontrolovaná a záznamy sa počas bojov menili.
SVK disponovalo rôznymi typmi protilietadlovej výzbroje - medzi hlavňové prostriedky patril všade rozšírený Bofors L/40, BOV-3, M53 "Ještěrka" (ktorá bola ale kvôli takmer nulovému nasadeniu chorvátskeho letectva používaná skôr ako protipechotné vozidlo) a ZSU-57-2. Medzi raketové prostriedky patrili typy 2K12 Kub, S75 Dvina, Strela-1 a Strela-2. 

Letectvo

Letectvo bolo ako v prípade ďalších armád bývalej Juhoslávie používané len zriedka - a to zväčša len ako prieskumné lietadlá, priame bojové frontové lietadlá boli používané skôr na bombardovanie strategických cieľov, než priamo frontových línii. SVK disponovalo 22 lietadlami - dvanástimi strojmi J-21 Jastreb, dvoma strojmi J-22 Orao, dvoma strojmi G-2 Galeb, jedným An-2, niekoľkými J-20 Kragulj, Utva 66 či dokonca bližšie neudaným počtom lietadiel československej výroby Zlin 526. Ďalej SVK disponovalo dvanástimi helikoptérami - strojmi typu Soko Gazela a Mil Mi-8.
 
Jaroslav Cabuk