Neznáme armády Európy 10/11 - Obranná armáda Náhorného Karabachu

27.12.2016 15:36

Náhorný Karabach je príkladom mnohých post - sovietskych medzinárodne neuznaných republík, ktoré vznikli na začiatku búrlivých 90. rokov. Podobne ako v prípade Podnesterska, Abcházska či Južného Osestska, aj vznik Náhorného Karabachu mal národnostný podtón, keďže jeho územie sa nachádza na prevažne Arménčanmi obývaného územia Azerbajdžanu. Aj keď Náhorný Karabach geograficky nepatrí do Európy, rozhodol som sa jeho armádu do seriálu zahrnúť kvôli arménskej kultúrnej previazanosti s Europóu a taktiež fakt, že Náhorný Karabach sa nachádzal v ZSSR, ktorého centrum bolo v Európe. 

 
Prvé boje medzi Arméncami a Azerbajdžancami začali už na začiatku 20. rokov minulého storočia. Po rozpade krátkotrvajúcej Zakaukazskej federácii vypukli boje medzi dvoma etnikami na území Nachčevanu, Sjuniku a samotného Karabachu. Arménci obkľúčení Azerbajdžancami v Karabachu vyhlásili nezávislosť, no nepodarilo sa im geograficky s Arménskom spojiť. Autonómna oblasť Náhorného Karabachu bola vytvorená až za čias ZSSR, v roku 1923 - v nej žilo 94% Arméncov. Hlavné mesto bolo premiestnené zo Šuši do Stepanakertu, v rámci udržovania dobrých ekonomických vzťahov s Azerbajdžanom. Takéto usporiadanie "odčleňovania" etnických oblastí od domovských štátov sa uplatnilo aj v prípade Azerbajdžanu - odčlenením Nachčevanu, ktorá je od Azerbajdžanu odčlenená dodnes. Žiadosti o pripojenie Náhorného Karabachu Arménsku stále pretrvávali - žiadosti vyústili do vytvorenia petície v roku 1963. V tom istom roku v Stepanakerte vypukli protesty a pouličné boje, pri ktorom zahynulo množstvo Arménov. Protesty pokračovali aj v arménskom Jerevane, no bez väčších pouličných bojov. 26.2. 1988 sa sovietsky prezident Gorbačov stretol s vrhnými predstaviteľmi Karabachu, ten im odporučil mesačné moratórium od protestov. Túto akciu považovali Arménci považovali za víťazstvo, aj keď Gorbačov priamo nepovedal o pripojení Karabachu k Arménsku. V Baku sa medzitým uskutočnili proti-protesty, pri ktorom bol Karabach vyhlásený za historické územie Azerbajdžanu. Čoskoro vypukli etnické nepokoje - uvádza sa, že z arménskych dedín Ghapan a Meghri boli v dvoch nájladných autách násilne vysťahovaní Azerbajdžanci, starostovia oboch miest však udalosť vyhlásili len za mediálnu blamáž. V Askerane vypukli pouličné boje, pri ktorých zahynuli dvaja Azerbajdžanci. V Sumgaite (mestská časť Baku) vypukol pogrom na Arméncov - následné nepokoje si vyžiadali životy 26 Arméncov a 6 Azerbajdžancov. Po skončení nepokojov zo Sumgaitu odišli poslední arménski obyvatelia. Situáciu upokojil až následný príchod sovietskej armády. 23.3. 1988 Najvyšší súd ZSSR zamietol žiadosť Arméncov žijúcich v Karabachu o pripojení k Arménsku. Do Jerevanu bola vyslaná sovietska armáda, aby upokojila prípadné protesty. To len vyvolalo nepokoje po celej oblasti - do konca roku 1988 z Arménska a Karabachu odišlo údajne až 200 000 Azerbajdžancov a moslimských Kurdov (moslimskí Kurdi sa však neskôr do vojny proti Arméncov nepripojili - viacerí sa dokonca po skončení nepokojov a bojov do svojich domov vrátili). V januári 1989 kontrolu nad celou oblasťou prebrala sovietska armáda. Po následnom pogrome v janurá 1990 v Baku proti Arméncom prinútil Gorbačova vyhlásiť stav pohotovosti a nastoliť poriadok prišli jednotky ministerstva vnútra. Sovietska armáda kontrolu nad Baku prevzala v noci 20.1. 1990, pričom nastali ďalšie pouličné boje - tento raz medzi sovietskou armádou a azerbajdžanskými ozbrojencami - zahynulo 120 Azerbajdžancov a 8 sovietskych vojakov - táto udalosť dostala neskôr pomenovanie Čierny január. V Nachčevane vypukli v marci 1990 prvé ozbrojené strety medzi Arméncami a Azerbajdžancami - zahynulo množstvo civilistov, po príchode jednotiek ministerstva vnútra sa arménski ozbrojenci stiahli. 18.8. arménska armáda spustila ostreľovanie Yuskir Eskaparu - azerbajdžanskej enklávy v Arménsku. Ako aj v predošlých prípadoch, aj tu musela následne zakročiťsovietska armáda. Na jar 1991 sa v ZSSR konalo celoštátne referendum, ktoré malo rozhodnúť, či sovietske republiky zostanú spolu. Zatiaľ čo Azerbajdžanci sa rozhodli pre nezávislosť, Arménci referendum bojkotovali - mali totižto vlastné referendum o vyhlásení nezávislosti. Obé etniká začali vo veľkom zbrojiť - azerbajdžanský prezident Ayaz Mutabilov sa rozhodol požiadať o sovietsku spoluprácu pri odzbrojení arménskych povstalcov, kým ešte referendum o nezávislosti nevstúpi v platnosť. Začali masové deportácie Arméncov z rôznych oblastí - celá operácie niesla názov Prsteň. V septembri 1991 sa v Kazachstane zahájili mierové konania medzi Arméncami a Azerbajdžancami. Mier však nebol prijatý hneď, keďže sovietske jednotky spolu s Azerbajdžancami pokračovali v operácii Prsteň. Zastavené boli úplne po tom, čo arménske jednotky zostrelili azerbajdžanský vrtuľník s kazažskými a ruskými pozorovateľmi. Na jeseň 1991 zahájili arménske jednotky ofenzívu s cieľom získať späť územia, z ktorých boli deportovaní Arménci. Príchodom arménskych jednotiek však dediny opustili Azerbajdžanci. Na koniec roku 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz, sovietske jednotky opustili oblasť a pre arménske a azerbajdžanské jednotky zanechali množstvo munície a zbraní. 6.1. 1992 Karabach vyhlásil nezávislosť od Azerbajdžanu a bola založená Obranná armáda Náhorného Karabachu (ďalej len OANK). Zatiaľ čo Azerbajdžanci mali obrovskú materiálnu prevahu (čo sa zbraní, vozidiel aj munície týka približne 1:3), takmer 60% príslušníkov OANK slúžilo v sovietskej armáde ako radová pechota či obsluha techniky (množstvo aj počas vojny v Afganistane), narozdiel od Azerbajdžancov, ktorí v sovietskej armáde slúžili v zväčša len ženíjnych a spojovacích úlohách. Jediné pozemné spojenie medzi Arménskom a Karabachom predstavoval úzky Lačinský koridor. Letecky sa Karabach dal z Arménska zásobovať len na jediné letisko v regióne - Khojaly, 7 km vzdialené od hlavného mesta. Khojaly bola základňa raketometov BM-21 GRAD, tie z tohto letiska začali neskôr aj hlavné mesto ostreľovať. 26.2. zahájila OANK útok na Khojaly. OANK letisko obsadila, bolo však natoľko zničené bojmi, že sa nedalo použiť pre letecké účely. 28.3. OANK zahájila útok na hlavné mesto Stepanakert - aj keď azerbajdžanské sily vybudovali okolo mesta barikády, arménsky útok to nezastavilo. Nasledujúce mesiace bol Stepanakert ostreľovaný oboma stranami, civilisti sa schovávali v podzemných bunkroch. V máji dokázala OANK dobiť aj mesto Šuša, vďaka koordinovanému útoku pechoty a tankov. Aj keď bolo azerbajdžanských vojakov niekoľko krát viac, OANK mesto dobila za menej než dva dni. 18.5. OANK rozšírila Lačinský koridor dobytím susedných dedín. Toto víťazstvo malo v Azerbajdžane za následok vlnu protestov, vedených proti azerbajdžanskému prezidentovi Mutalibovi. V júni sa dokonca v samotnom Baku začali niesť protesty medzi prívržencami vlády prezidenta a opozíciou. Následkom protestov Mutalibov odstúpil a na jeho miesto bol zvolený Abulfaz Elchibey. Boje sa preniesli aj do azerbajdžanskej enklávy Nachčivan, ktorá začala byť arménskymi jednotkami ostreľovaná v lete 1992. V lete bola taktiež spustená operácia azerbajdžanskej armády Goranboy, ktorej cieľom bolo znovuobsadiť Karabach. S použitím 90 tankov (zväčša T-72), 70 BMP a BRDM a 8000 mužov sa jednalo o najväčšiu a jedinú úspešnú azerbajdžanskú operáciu v konflikte. Azerbajdžanskej armáde sa podarilo obsadiť takmer celý región Askeran (jeden z ôsmich regiónov v Karabachu), 15.6. sa museli arménske jednotky stiahnuť z regiónu Goranboy, nasledovne bolo obsadené taktiež jedno z najväčších miest Mardakert. Vzhľadom na rozsah obsadeného územia Karabach opustilo cez 30 000 Arméncov. Na rozdiel od Arméncov, Azerbajdžanci vedeli naplno využiť helikoptéry Mi-24 a práve vďaka nim zničili väčšinu arménskych tankov. Rusko začalo dodávať muníciu aj zbrane obom etnikám, avšak aj napriek víťazstvám azerbajdžanskej armády boli ich straty omnoho väčšie, než straty arménskej armády a OANK. V auguste 1992 započali ďalšie mierové rozhovory, tento raz sprostredkované Iránom. Skončili však kvôli opätovným ofenzívam OANK. V Helsinkách bola vytvorená Minská skupina s cieľom ukončiť konflikt diplomaticky aj pomocou svetových mocností, rokovania však neboli úspešné, na koľko v tej dobe v Európe zúrilo viacero konfliktov - vojny v Juhoslávii, v Pondestersku, Čečensku a v Gruzínsku. Na konci leta 1992 prebehla ďalšia ofenzíva azerbajdžanskej armády, avšak neúspešne. Arménske jednotky dokázali zastaviť azerbajdžanské tanky pri Martuni a Krasnyjim Bazarom. S príchodom zimy sa fronta ustálila. Vzhľadom k prebiehajúcej vojne v Gruzínsku bol jediný ropovod z Ruska do Arménska pravidelne blokovaný. V marci a apríli 1993 prebehli ďalšie úspešné arménske ofenzívy, pri ktorých dokázali zajať množstvo azerbajdžanských tankov a iných obrnených vozidiel. Došlo k obsadeniu Kelbajaru, významnej križovatky medzi Azerbajdžanom, Karabachom a Arménskom. Tým sa Arméncom otvorila nová dopravná cesta do Karabachu. Nasledujúce mesiace sa niesli v duchu arménskych výhier, do konca leta dokázala OANK znovu obsadiť stratené územia v Karabachu a začiatkom septembra z Karabachu odišli posledné azerbajdžanské jednotky. Vzhľadom k víťazstvu arménskych jednotiek bolo velenie arménskej armády aj OANK varované tureckými predstaviteľmi o tom, aby sa nepokúšali obsadiť azerbajždanskú enklávu Nachčevan - Turecko pohrozilo v tomto prípade vyslaním tureckých vojsk ako faktického spojenca Azerbajdžanu do Arménska. OANK počas bojov v Karabachu ukoristila azerbajdžanským jednotkám až 55 tankov T-72, 24 BMP-2, 15 BRDM-2 a 25 kusov ťažkého delostrelectva. Boje pokračovali až v januári 1994, kedy azerbajdžanské jednotky s podporou skúsených povstalcov z Afganistanu, ktorý mali vojenské skúsenosti z vojny proti ZSSR, obsadiť dopravnú tepnu Fizuli medzi Karabachom a Iránom, samotné mesto Fizuli sa im však obsadiť nepodarilo. Po posledných bojoch v Šahumjane a Gulustane započali mierové rozhovory. Konečné prímerie vstúpilo v platnosť 12.5. 1994. Dnes je Náhorný Karabach de iure súčasťou Azerbajdžanu, de facto sa však jedná o samostatný štát, ktorý nie je uznaný žiadnym iným členským štátom  OSN (ani Arménskom). Prestrelky v oblasti pokračovali ešte dlhšiu dobu, posledné veľké boje sa odohrali v apríli 2016, kedy azerbajdžanská armáda spustila ofenzívu na celom území regiónu. Nedokázala však obsadiť významnejšie oblasti a ofenzíva skončila po dvoch týždňoch ako neúspešná. 
OANK tvorí v súčasnosti približne 23 000 členov, okolo 30 000 ich je v rezerve. Samotné velenie OANK o sebe hovorí, že je najlepšie cvičenou armádou z pomedzi všetkých armád byvalého Sovietskeho zväzu.  OANK tvoria z veľkej časti Arménci, počas vojny (a zrejme aj doteraz) v jej radoch slúžili Rusi ako aj Gréci. 

Výzbroj a technika

OANK používa len zbrane sovietskej výroby, neuskutočnil sa iný zbraňový obchod. Vo výzbroji má OANK cez 360 tankov (zrejme tanky T-55 a T-72 rôznych verzií), cez 440 obrnených vozidiel (hlavne BMP-2, BMP-1 a BRDM-2), 450 kusov delostrelectva, 44 raketových systémov BM-21 Grad a 5 kusov R-17 (v kóde NATO SCUD). Bližšie informácie sú nedostupné - velenie OANK neinformovalo o presnom počte a typoch techniky. 

Letectvo

Letectvo OANK disponuje dvoma taktickými bombardérmi Su-25 (počas konfliktu vzhľadom k existencii len jediného letiska a k nedostatku náhradných dielov použité neboli), desiatimi kusmi Mi-24 a Mi-8 a 4 kusmi bezpilotného Krunk. 
 
Jaroslav Cabuk